PODOBENSTVO O ROBOTNÍKOCH VO VINICI

Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi po denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: „Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.“ A oni šli. Vyšiel znova okolo dvanástej  aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne. Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: „Čo tu nečinne stojíte celý deň?“ Vraveli mu: „Nik nás nenajal.“ Povedal im: „Choďte aj vy do mojej vinice!“ Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: „Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!“ Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári. Vzali ho a šomrali na hospodára: „Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.“ Ale on jednému z nich povedal: „Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, lebo som dobrý?“ Tak budú poslední prvými a prví poslednými. (Mt 20,1-16)

Toto podobenstvo pôsobí na nás dráždivo, pretože na vyjadrenie Božej veľkorysosti používa ekonomický jazyk. Je však dôležité uvedomiť si, že nehovorí o princípoch sociálnej spravodlivosti alebo o ekonomických zásadách. Ústrednou myšlienkou podobenstva je len a len spása človeka.

Otázka, ktorou sa podobenstvo zaoberá, znie: Ako to, že tí, ktorí prišli ako poslední, dostanú rovnakú odmenu ako tí, ktorí začali pracovať ako prví? Odpoveď znie, že Božie kráľovstvo je dar, ktorý dáva Boh, a my nemáme žiarliť na Božiu veľkodušnosť.

v v v

Nasledujúci príbeh sa odohral krátko po páde komunizmu u nás: Na primičnej oslave sedela v blízkosti primicianta akási dáma. Uvideli ju tam zbožní a skutočne dobrí katolíci – a cítili sa dotknutí. Zavolali si novokňaza bokom a povedali mu: „Viete vy vôbec, kto to sedí pri vašom stole? Viete, že tá dáma bola kádrovačkou v našom podniku a mnohým veľmi ublížila? A teraz sa tu tvári ako svätá! Otče, prosíme vás, vyhoďte ju, lebo inak budeme musieť odísť my!“ Novokňaz na to: „Viete, ja ju vyhodiť nemôžem. Ona je z môjho príbuzenstva... Ale môžem vás uistiť, že sa obrátila a činí pokánie!“

Podobenstvo o robotníkoch vo vinici, ktorí sú pozývaní pracovať v rôznych hodinách dňa, nachádzame iba v Matúšovom evanjeliu. Vieme si predstaviť, že aj Matúš sa mohol medzi apoštolmi cítiť podobne ako oná kádrovačka na primičnej oslave. Bol colníkom, to znamená verejným hriešnikom, a preto sa „svojimi“ mohol cítiť vylúčený z Pánovej vinice.

Zaujímavé je všimnúť si, kam Matúš evanjelium o robotníkoch vo vinici zaraďuje: po Petrovej otázke: „Pozri, Pane, my sme opustili všetko a išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať?“ (Mt 19,27) Peter tiež akoby sa cítil medzi prvými povolanými, ktorí od počiatku nesú námahu celého dňa. Ešte si zrejme neuvedomuje, že spolupráca na Pánovom diele je vždy výsadou a už sama osebe je odmenou za námahu.

Pre človeka by malo byť najvyššou cťou a radosťou, ak ho Boh prijíma za partnera a spolupracovníka. Nie je to jeho zásluha, je to čisto milosť. Ak reptáme proti tým, ktorí - častokrát - nie svojou vinou nemohli pracovať už skôr, podobáme sa starozákonnému Jonášovi, ktorý je nahnevaný, keď vidí, že Boh je „milostivý, milosrdný, zhovievavý a plný lásky“ voči hriešnemu ninivskému mestu (Jon 4,2). Alebo sa podobáme staršiemu bratovi z podobenstva o márnotratnom synovi, ktorý vyčíta Otcovo milosrdenstvo mladšiemu bratovi (Lk 15,28). Skutočnosť, že Boh je pripravený preukázať milosrdenstvo v ktoromkoľvek okamihu života, dokazuje Ježiš na kríži, keď odpúšťa kajúcemu lotrovi.

Medzi Božou spravodlivosťou a milosrdenstvom je vyváženosť. Tí, ktorí boli najatí ako prví, získajú spravodlivú odmenu, na ktorej sa s Pánom vinice vopred dohodli. To, že posledná skupina robotníkov dostane rovnakú odmenu, je výsadou Božieho milosrdenstva. Nikdy však netreba pohľadom na Božiu veľkodušnosť prehliadať potrebu povzbudenia a útechy pre tých, ktorí znášajú „bremeno dňa a horúčosť“.

v v v

            Francois Mauriac vo svojej knihe Čierni anjeli opisuje život muža menom Gradere, ktorý študuje za kňaza. Iba v týchto rokoch mladosti je jeho duša čistá ako ľalia. Nikdy sa však kňazom nestane, naopak, po opustení seminára vykročí na cestu zla, na ktorú ho jeho temná ľudská prirodzenosť až priveľmi zvádza. Vedome využíva všetok svoj mužský šarm a inteligenciu, aby ovládal druhých. Stáva sa z neho doslova „ľudská obluda“, ktorá lesťou, intrigami a manipuláciou „vytlčie z človeka“, čo sa len dá. A hoci v živote stretne niekoľko vzácnych ľudí, ich šľachetnosť je mu na smiech. Ani duchovné veci, ktoré mu kedysi boli tak drahé, teraz nemá za nič.

            Pre dosiahnutie vlastných sebeckých cieľov sa neštíti ničoho – dokonca ani vraždy na sklonku svojho života. Všetko má dokonale premyslené. Navyše vie, že vždy vedel zamaskovať, čo sa v ňom deje. Je si vedomý, že nikto sa nevie orientovať v jeho myšlienkovom svete a že svojimi nepredvídateľnými – niekedy až diabolsky geniálnymi pochodmi vzbudzuje v druhých iba strach.

            Preto ostáva prekvapený, že blízka rodina už po jeho návrate z miesta činu tuší, čo sa stalo. Každý pred ním zrazu cúvne, schúli sa a v ústraní čaká, čo vyjde najavo. Gradere spočiatku nemá výčitky svedomia – tá, ktorej sa zbavil, chcela sa – hoci iným spôsobom - zbaviť jeho. Táto jediná žena ho celý život dokázala ovládať – od začiatku šklbala z neho pierko za pierkom, a teraz už jeho, ošklbané kurča, nepotrebovala.

            Gradere je svojím skutkom zrazu vylúčený z rodinného spoločenstva, nikto, ani vlastný syn ho nepovažuje za hodného pohľadu. Zhoršujúci sa psychický stav uňho vyprovokuje ťažké ochorenie pľúc s nezvratným priebehom. Svoj život Gradere dožíva na fare u miestneho kňaza, ktorý mu prejaví milosrdenstvo a poskytne starostlivosť.

            Kňaz v tomto príbehu je vykreslený ako človek, ktorý o svoje mravné a duchovné istoty tvrdo zápasí. Je mužom z mäsa a kostí, ktorý má starosť o svoju vlastnú sestru ľahkých mravov. Jeho krížom je, že pozerá na ňu nielen ako brat, ale aj ako muž. Bojuje, tvrdo bojuje s týmto pokušením, a v tomto boji ostáva sám. Keby nebolo Božej milosti, už dávno by podľahol sestre a oddal sa temným náruživostiam. Nikto mu vo farnosti nedôveruje, jeho ochota pozdvihnúť sestru z morálneho bahna vzbudzuje vo farníkoch iba iróniu.

            V momentoch pri lôžku chorého Mauriac majstrovsky rozvíja psychológiu oboch postáv. Keď chorý Gradere vníma starostlivosťou vyčerpaného kňaza, na chvíľu sa mu zazdá, akoby videl seba samého. Zrazu si uvedomí: „Áno, toto mohol byť môj život, aj ja som dnes takto mohol dávať rozhrešenie, prinášať ľuďom nádej a lásku. Vybral som si však inú cestu.“

             Kňazova cesta je odlišná od jeho cesty. A predsa je jeho ceste tak blízka. Aj v kňazovej duši je miesto pre „čierneho anjela“. Keď hľadí na zloducha Gradereho, pýta sa, ako mohla toľká zloba nespustošiť jeho tvár. Ako je možné, že ostala tak anjelsky krásna a čistá. A teraz mu navyše Boh dáva vidieť, ako tento, ktorý si v živote zvolil byť Bohom, pred smrťou ľutuje. Vyspovedal sa mu a hľa, ide prijať Telo Pána – a zmocňuje sa ho panika, či sa nemá opäť vyspovedať, lebo stále sa rozpamätúva na zabudnuté hanebnosti.

            Aká je to spravodlivosť? Tento vrah zomiera v pokoji, odchádza a prekypuje radosťou. Celý svoj život bol poslušný telu a jeho požiadavkám, podvoľoval sa mu až po zločin, a predsa usína v Božom náručí. Kňazovým trýznivým pochybnostiam nieto konca: „A čo ja? Celý svoj život bojujem s pokušeniami. Od začiatku ťa chcem, Pane, milovať bezvýhradne, s nikým sa o teba nedeliť... Dostanem aj ja, ako on, ktorého srdce bolo celý život napité bahnom, milosť odísť v pokoji?“ Kňazove pochybnosti silnejú a jeho žaloba sa ozýva ešte mocnejšie: „Aký žart, aký výsmech! Nie som, Pane, ošmeknutý? Tento zločinec bude spasený, a ja možno budem zatratený...“ Cítil, že v tejto pochybnosti stráca kontakt s Bohom a pýta sa, či on, nehodný, vôbec môže ráno slúžiť omšu... No aj za tej povíchrice v ňom zaznieva k nemu iný hlas, ktorý sa mu dotýka duše a hoci nehovorí, on ho v srdci počuje: „Neboj sa. Dúfaj...“

            Týmto dramatickým vnútorným bojom autor rozvíja myšlienku Božej milosti, ktorá je niekedy dávaná až na sklonku života – oným robotníkom poslednej hodiny. Tým, ktorí vo vinici poctivo a ťažko pracujú od začiatku dňa, býva niekedy ťažko prijateľná a zdá sa „nespravodlivá“. Syn človeka však prišiel zachrániť to, čo sa stratilo.

            Veľmi reálne je v tomto príbehu aj zobrazenie viery u človeka pracujúceho v pote tváre od začiatku dňa. Je to zobrazenie kňazovej viery. Jeho viera nie je vždy hotová - napriek vytrvalej snahe nestojí vždy v „pancierovej zbroji“. Jeho viera neustále prechádza ohňom kríz. A práve preto, že je taká slabá, nie istá si sebou, je to viera, ktorá vedie k zrelosti. Lebo učí spoliehať sa na Boha, ide ruka v ruke s nádejou, že v rozhodujúcom okamihu života človeka neopustí Ten, ktorému raz bezvýhradne povedal svoje „áno“.